rhodosi

3. Biely medveď __Kde bolo tam bolo, žil raz jeden chudobný muž, ktorý mal veľa detí a málo toho, čo by im dal jesť alebo do čoho by ich ošatil. Ony boli všetky pekné, ale najkrajším z nich bola najmladšia dcéra, ktorá bola taká krásna, že nikto nepochyboval o jej kráse. Tak raz – bolo to na jeseň v neskorý večer vo štvrtok, keď vonku bolo veľmi škaredé počasie, veľká tma a pršalo tak silno a vietor fúkal tak veľmi, že sa až steny otriasali na chatke – všetci sedeli spolu pri ohnisku, čo horel v krbe, každý z nich mal nejakú činnosť, ktorej sa venoval, keď odrazu niekto trikrát zaklopal na okenné sklo. Muž sa išiel pozrieť von, aby sa pozrel, kto to môže byť. Keď otvoril dvere, stál tam veľký biely medveď. „Želám ti dobrý večer,“ povedal biely medveď. „Dobrý večer aj tebe,“ povedal muž. „Dáš mi tvoju najmladšiu dcéru?“ spýtal sa biely medveď. „Ak mi ju dáš, budeš taký bohatý, ako si teraz chudobný.“ Pravdu povediac, muž nemal žiadne námietky k tomu, aby bol bohatý, ale pomyslel si: ,Musím sa najskôr opýtať mojej dcéry na to.‘ Tak vošiel dnu a všetkým povedal, že vonku je veľký biely medveď, ktorý verne prisľúbil, že ich urobí všetkých bohatými, keby si mohol vziať najmladšiu dcéru. Ona povedala nie a nechcela o tom už viac počuť. Tak muž vyšiel znovu von a dohodol sa s bielym medveďom, aby prišiel večer v budúci štvrtok po jej odpoveď. Potom sa ju muž snažil presviedčať, a hovoril jej tak veľa o bohatstve, ktoré by mohli mať, a aká dobrá vec by to bola pre ňu, až napokon si to rozmyslela a povedala, že pôjde. Umyla a opravila všetko svoje obnosené oblečenie. Vkusne sa upravila a pripravila na cestu. Mala dosť málo toho, čo si mala zobrať so sebou. Nasledujúci štvrtok večer prišiel biely medveď ju vyzdvihnúť. Vysadla mu na chrbát a odišli. Keď už prešli hodný kus cesty, biely medveď sa jej spýtal: „Máš strach?“ – „Nie, nemám,“ odpovedala. – „Drž sa pevne mojej srsti a nehrozí ti nijaké nebezpečenstvo,“ povedal jej. A tak teda jazdili ďalej, ďaleko preč, až pokým neprišli k vysokej hore. Potom na ňu zaklopal. Otvorili sa pred nimi dvere, ktoré viedli do zámku, kde bolo veľa vynikajúco osvetlených izieb, ktoré sa trblietali od zlata a striebra. Takisto i veľká hala, v ktorej bol priestranný stôl, a to bolo také nádherné, že bolo ťažké vysvetliť, aké skvelé to bolo. Biely medveď jej dal strieborný zvonček a povedal jej že, keď bude niečo potrebovať, stačí keď zazvoní zvončekom a to, čo chce, sa hneď objaví. Tak potom, ako sa najedla a zaťahovala sa noc, cítila sa ospalo po toľkom cestovaní a pomyslela si, že by chcela ísť do postele. Zazvonila zvončekom a hneď na to sa ocitla v izbe, kde bola pre ňu pripravená postel, ktorá bola taká pekná, že každý by si želal v nej spať. Boli na nej hodvábne vankúše a záclony olemované zlatými strapcami, a všetko, čo bolo v izbe bolo zo zlata alebo striebra. Keď si ľahla a zhasla svetlá, prišiel k nej muž a ľahol si vedľa nej. A pozrite že, to bol biely medveď, ktorý sa zbavil svojej zvieracej podoby počas noci. Ona ho nikdy neuvidela, pretože vždy prišiel, až keď zhasla svetlá a odišiel ešte predtým, ako sa ráno rozvidnelo. Tak všetko išlo v poriadku a šťastne po istý čas, ale potom začala byť smutná a žalostná kvôli tomu, že celý deň musela byť samotná a tak si skutočne želala ísť domov k jej otcovi a matke a k jej súrodencom. Vtedy sa jej biely medveď opýtal že, čo je to čo chce, čo jej chýba. Ona mu povedala že, všetko je tu v hore také nudné a jednotvárne, a že vždy je tu so všetkým len sama a v jej rodičovskom dome tam mala bratov a sestry a že kvôli tomu bola taká zosmutnená. „Na to by bol liek,“ povedal biely medveď, „ak by si mi sľúbila, že sa nikdy nebudeš rozprávať s matkou osamote, ale len vtedy, keď tam budú pri vás aj ostatní. Pretože ona ťa zoberie za ruku,“ povedal, „a bude ťa chcieť zobrať do izby, aby sa s tebou porozprávala osamote, ale ty to nesmieš v žiadnom prípade dopustiť, lebo inak privedieš veľké utrpenie na nás obidvoch.“ Tak v jednu nedeľu biely medveď prišiel a povedal, že teraz by mohli ísť pozrieť jej otca a matku a tak sa vydali na cestu. Ona mu sedela na chrbte a išli dlhú, dlhú cestu a trvalo to dlhý, dlhý čas, ale napokon prišli k veľkému bielemu domu s farmou, kde jej bratia a sestry behali okolo po vonku a hrali sa. Bolo to také pekné, že bolo až potešenie sa na to pozerať. „Tvoji rodičia prebývajú teraz tu,“ povedal Biely Medveď, „len nezabudni, čo som ti povedal, lebo inak ublížiš aj mne, aj sebe.“ -- „Nie, skutočne,“ povedala, „nikdy na to nezabudnem.“ A hneď, ako bola doma, biely medveď sa otočil a uháňal znovu späť. Koľko bolo radosti, keď prišla k jej rodičom, až sa zdalo, že sa to nadšenie nikdy neskončí. Každý si myslel, že by jej nevedel dostatočne vyjadriť vďačnosť za to, čo všetko dobré pre nich spravila. Teraz mali všetko, čo chceli. A všetko bolo také dobré a v poriadku, ako len mohlo byť. Všetci sa jej pýtali, ako sa jej darilo a kde si žije. I jej sa dobre darí, vravela im. A že má všetko, čo kedy len mohla mať. Čo iné im len mohla povedať. Ale naisto sa veľa od nej nedozvedeli. Popoludní, keď už zjedli obed, sa stalo presne to, ako jej hovoril biely medveď. Jej matka sa s ňou chcela rozprávať osamote v jej izbe. Ale dievčina si pamätala, čo jej povedal biely medveď a za žiadnych okolností s ňou nechcela ísť. „Všetko, čo si chceme povedať, môže byť povedanéi tu medzi ostatnými,“ odpovedala. Ale nejako, ako tak, napokon ju jej matka presvedčila a donútila ju povedať celý príbeh o tom, ako si žije. Tak jej povedala, ako každú noc k nej prichádza do postele jeden muž a ľahne si vedľa nej, keď zhasne svetlá, a ako ho ešte nikdy nevidela, pretože vždy pred svitaním, ako sa rozvidní, odíde preč. A ako jej stále smutná nálada chodí po rozume, keď rozmýšľa nad tým, aká šťastná by bola, keby ho mohla aspoň raz zazrieť. A to, že ako je celý deň sama a to je pre ňu veľmi jednotvárne, nudné, a že sa cíti veľmi osamotená. „Oh!“ vykríkla matka hrôzostrašne, „možnože, pravdepodobne spávaš s nejakým trolom, poloľudskou ozrutou! Ale ja ťa naučím spôsob, ako ho môžeš uvidieť. Zober si jednu z mojich sviečok, ktorú si môžeš schovať vo vrecku. Pozri sa pri nej naňho, keď zaspí, ale daj si pozor, aby naňho nekvaplo kúsok loja zo sviečky. Tak si ona zobrala sviečku a ukryla si ju do vrecka. Keď nadišiel večer, prišiel biely medveď, aby ju zobral späť do hory na zámok. Keď prešli hodnú vzdialenosť na ich ceste, biely medveď sa jej spýtal, či sa stalo všetko tak, ako jej predpovedal. Ona mu prikývla, že hej. „Potom teda, ak si urobila tak, ako si tvoja matka želala,“ povedal jej, „tak si priviedla na nás oboch veľké utrpenie a mizériu.“ – „Nie,“ povedala mu, „vôbec nič som nespravila.“ Tak, keď došli až domov, a ona išla do postele, všetko sa dialo presne tak isto, ako i inokedy. Keď boli svetlá už zhasnuté a ležala v posteli, zase ten istý muž prišiel k nej a ľahol si vedľa nej. Neskoro v noci, keď mohla počuť, že zaspal, vstala zapálila sviečku a posvietila si naňho. Keď ho uvidela vo svetle, zbadala, že to je ten najrúčejší muž, akého kedy len jej oči videli. Zahorela veľkou láskou k nemu, až sa jej zdalo, že keď ho v tej samotnej chvíľke nepobozká, tak by určite zomrela. Tak ho teda pobozkala. Ale ako tak spravila, tri kvapky loja zo sviečky padli na jeho košeľu a on sa prebudil. „Čo si to teraz spravila?“ vravel. „Mizériu si na nás priviedla. Keby si bola vydržala čo len jeden rok, bol by som vyslobodený. Mám nevlastnú matku – macochu, ktorá ma zakliala tak, že cez deň som biely medveď a v noci muž. Teraz je však všetkému medzi tebou a mnou koniec. Musím ťa opustiť a ísť za ňou. Ona žije na zámku, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. Tam je tiež jedna princezná, ktorá má nos na tri lakte dlhý a teraz si ju musím vziať za manželku.“ Začala plakať a nariekať, ale všetko márne. On musí odísť. Vtedy sa ho opýtala, či by nemohla ísť s ním. Ale nie, že v žiadnom prípade. „Môžeš mi aspoň povedať cestu za tebou, a ja ťa vyhľadám – to mi určite smie byť dovolené!“ – „Áno, to smieš urobiť,“ povedal jej, „ale tam sa nedá len tak ľahko dostať. Nachádza sa to na východ od slnka a na západ od mesiaca, no nikdy by si nenašla cestu tam.“ __Keď sa ráno prebudila, jej princ a aj zámok boli nenávratne preč. Zmizli. Ležala na malom zelenom políčku uprostred tmavého hustého lesa. Vedľa nej ležal balíček obnosených vecí, ktoré si priniesla so sebou z jej vlastného domova. Tak keď si rozotrela oči a úplne sa prebrala zo spánku, plakala až do vyčerpania. Vydala sa na cestu. A tak teda kráčala dlho a dlho celý deň, až pokým neprišla k veľkej hore. Pri tej hore sedela storočná žena a hrala sa so zlatým jablkom. Dievčina sa jej opýtala, či nepozná cestu k princovi, ktorý žije zo svojou macochou na zámku, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca, a ktorý sa má zosobášiť s princeznou s nosom dlhým na tri lakte. „Ako si sa ty o ňom dozvedela?“ vypytovala sa stará žena. „Možnože ty si tá, ktorá ho mala mať.“ – „Áno, naozaj, to som ja,“ povedala jej. „Tak to si ty teda?“ povedala stará žena. „Ja neviem o ňom nič až na to, že prebýva na zámku, ktorý je na východ od slnka a na západ od mesiaca. Veľmi dlhý čas ti potrvá, pokým sa tam dostaneš, ak niekedy vôbec. Ale môžeš si požičiať môjho koňa, ktorý ťa odnesie k jednej starej žienke, ktorá je moja susedka. Možnože ona ti bude vedieť lepšie poradiť o tom, kde ho nájdeš. Keď tam prídeš, musíš capnúť koňa pod ľavým uchom a vyzvať ho ísť znovu späť domov. No môžeš si zobrať i toto zlaté jablko so sebou.“ Tak sa dievčina usadila na koňa a jazdila na ňom dlho-dlhú cestu, až napokon prišla k hore, pri ktorej sedela stará žena so zlatým hrebeňom. Dievčina sa jej opýtala, či vie, ktorým smerom sa ide na zámok, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. No, tá jej povedala presne to isté, čo prvá stará žena: „Vôbec neviem, kde to je. Len toľko, že to je na východ od slnka a na západ od mesiaca, a že ti to bude trvať veľmi dlhý čas, pokým tam prídeš, ak vôbec niekedy. Ale môžeš si požičať môjho koňa na ceste k jednej starej žene, ktorá býva najbližšie odo mňa. Možnože by mohla vedieť, kde ten zámok je. A keď k nej dôjdeš, len capni koňa pod ľavým uchom a vyzvi ho ísť znova domov.“ Potom jej dala zlatý hrebeň na česanie pre prípad, že by sa jej hádam mohol zísť. Tak jej povedala. Tak dievčina vysadla na koňa a znova pokračovala v únavnej ceste dopredu. Po veľmi dlhom čase prišla k veľkej hore, pri ktorej sedela jedna stará žena a stáčala vlákno na zlatom kolovrátku. Tejto ženy sa tiež spýtala, či pozná cestu k princovi a kde je zámok, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. Ale k tomu bola stále tá istá odpoveď. „Azdaže ty si tá, ktorá mala mať princa,“ povedala stará žena. „Áno, v skutočnosti, ja som ňou mala byť,“ povedala dievčina. Ale táto stará babizňa nevedela cestu o nič lepšie než tie ďalšie – to bolo na východ od slnka a na západ od mesiaca, to vedela. „Pôjdeš tam veľmi dlhý čas, ak sa tam vôbec niekedy dostaneš,“ povedala, „ale môžeš si požičiať môjho koňa a myslím, že by si mala s ním zájsť k Východnému Vetru a opýtať sa jeho. Možnože on by mohol vedieť, kde ten zámok je a odfúkol by ťa tam. Ale keď sa k nemu dostaneš, len capni môjho koňa popod ľavé ucho a on už príde znovu domov.“ A potom jej dala zlatý kolovrátok vraviac: „Možnože ti príde k úžitku.“ Dievčina musela jazdiť na koni po veľké množstvo dní a dlhý vyčerpávajúci čas, predtým než sa tam dostala. Ale napokon sa jej podarilo tam prísť. __Potom sa opýtala Východného Vetra, či by jej vedel povedať cestu k princovi, ktorý býva na východ od slnka a na západ od mesiaca. „Nuž,“ povedal Východný Vietor, „počul som rozprávať o princovi a o jeho zámku, ale neviem cestu k nemu, pretože až tak ďaleko som ešte nefúkal. Ale ak chceš, pôjdem s tebou k môjmu bratovi Západnému Vetru – on by to mohol vedieť, lebo on je oveľa silnejší ako ja a fúka oveľa ďalej. Smieš si sadnúť na môj chrbát a ja ťa k nemu odnesiem.“ Tak sa usadila na jeho chrbte a oni išli tak rýchlo, že takmer okamžite tam boli! Keď tam prišli, Východný Vietor vošiel dnu a povedal, že dievčina, ktorú priniesol, je tá, ktorá mala mať princa hore v zámku, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. A že teraz cestuje, aby ho znova našla. Tak s ňou sem prišiel a chcela by počuť, či Západný Vietor vie, kde sa ten zámok nachádza. „Nie,“ povedal Západný Vietor, „tak ďaleko som ešte nefúkal. Ale ak chceš,“ povedal jej, „pôjdem s tebou k Južnému Vetru, lebo on je oveľa silnejší než obaja z nás a už sa túlal široko-ďaleko a azda by ti vedel povedať to, čo chceš vedieť. Smieš sa mi usadiť na môj chrbát a ja ťa k nemu odnesiem.“ Tak aj urobila a cestovali k Južnému Vetru. Cesta trvala tiež veľmi krátko a zachvíľu dorazili. Keď tam prišli, Západný Vietor sa ho spýtal, či by jej vedel povedať cestu na zámok, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca, lebo to je tá dievčina, ktorá sa mala zosobášiť s princom, ktorý tam žije. „Oh, skutočne!“ povedal Južný Vietor. „Je to ona? Nuž teda,“ povedal, „Túlal som sa hodný kus po mnohých miestach počas môjho času, ale nikdy som nefúkal až tak ďaleko. Ak však chceš, akokoľvek, pôjdem s tebou k môjmu bratovi, Severnému Vetru. On je z nás najstarší a najsilnejší. A ak to on nebude vedieť, nie je nikto na svete, kto by ti vedel povedať, kde to je. __Smieš si sadnúť na môj chrbát a ja ťa k nemu odnesiem.“ Tak sa mu usadila na jeho chrbát a vybrali sa na cestu z jeho domu preč. Cestovali vo veľkej náhlivosti a neboli dlho na ceste, keď prišli k obydliu Severného Vetra. On bol taký divoký a búrlivý, že dlho predtým, ako tam prišli cítili studené nápory vetra. „Čo chcete?“ zarachotil už od diaľky, a oni skoro zmrzli, ako to počuli. Južný Vietor mu povedal: „To som ja, a toto je tá, čo mala mať Princa, ktorý žije na zámku, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. A teraz si želá sa ťa opýtať, či si tam niekedy vôbec bol a či by si jej vedel povedať cestu, pretože rada by ho znova našla.“ „Áno,“ povedal Severný Vietor, „viem, kde to je. Raz som tam zafúkol list z topoľa, ale potom som bol taký unavený, že niekoľko dní nato som nebol schopný fúkať vôbec. Avšak, ak veľmi úzkostlivo chceš tam ísť a neobávaš sa tam ísť so mnou, zoberiem ťa na môj chrbát a pokúsim sa ťa tam odfúknuť.“ -- „Ja sa tam musím dostať,“ povedala, „a ak je nejaký spôsob, ako tam prísť, nemám strach. Nezáleží na tom, ako rýchlo pôjdeš. „Nuž, potom veľmi dobre,“ povedal Severný Vietor, „ale musíš tu prespať cez noc lebo, ak sa tam máme dostať, musíme mať celý deň pred sebou.“ Severný Vietor ju vzbudil nasledujúce ráno. Veľmi sa nafúkol a urobil sa taký veľký a silný, až to naháňalo strach vidieť ho teraz. A tak odišli preč. Leteli vysoko ponad vzduch, ako keby mali zastaviť, až keď prídu na úplný koniec sveta. Dole pod nimi bola taká veľká búrka! Odfúkla a porozhadzovala stromy i domy. A keď boli nad morom, stovky lodí stroskotali. A tak teda sa hnali ďalej a ďalej. A dlhý čas prešiel. A potom ešte viacej času pominulo. A stále boli ponad morom. A Severný Vietor začínal byť unavený, a stále viacej a viacej unavený. Až napokon bol taký vyčerpaný, že sotva vládal fúkať o kúsok ďalej. A začal padať a padať, nižšie a nižšie. Až napokon letel tak nízko, až vlny špliechali na topánky úbohej dievčiny, ktoré mala obuté. „Bojíš sa?“ spýtal sa Severný Vietor. „Nie, nemám strach“ ona odpovedala. A po pravde sa nebála. Ale už neboli veľmi ďaleko od pevniny. A Severný Vietor mal ešte dosť sily na to, aby ju vyhodil na pobrežie, hneď pod okná zámku, ktorý ležal na východ od slnka a na západ od mesiaca. Ale potom bol taký ustatý a vyčerpaný, že bol nútený oddychovať niekoľko dní predtým, ako mohol ísť znovu do svojho domova. __Nasledujúce ráno si ona sadla popod steny zámku a začala sa hrať zo zlatým jablkom. Prvá osoba, ktorá ju uvidela, bola deva s dlhým nosom, ktorá mala mať princa. „Koľko chceš za to zlaté jablko, dievčina?“ opýtala sa jej z otvoreného okna. „To sa nedá kúpiť ani za zlato, ani za peniaze,“ odpovedalo dievča. „Ak sa nedá kúpiť ani za zlato, ani za peniaze, za čo by si ho predala? Smieš si povedať, čo len chceš,“ povedala princezná. „No, ak smiem ísť k princovi, ktorý je tu, a byť s ním túto noc, môžeš si ho vziať,“ povedala dievčina, ktorá prišla so Severným Vetrom. „Smieš tak spraviť,“ povedala princezná, lebo si premyslela, čo urobí. Tak princezná získala zlaté jablko. Ale keď dievčina prišla za princom do izby v tú noc, on celú noc spal. O to sa postarala princezná. Úbohé dievča volalo naňho, triaslo ním, medzitým si i poplakalo. No nemohlo ho zobudiť. Ráno, hneď, ako sa začalo rozvidnievať, prišla princezná s dlhým nosom a odviedla ju von z hradu. Cez deň si znovu sadla pod okná zámku a začala si česať vlasy so zlatým hrebeňom. A potom sa stalo to isté, čo sa stalo predtým. Princezná sa jej opýtala, čo zaň chce. Ona jej odpovedala, že nie je na predaj ani za zlato, ani za peniaze, ale ak by mohla ísť k princovi a byť s ním počas noci, tak si ho môže vziať. Ale keď prišla hore k princovi, on bol zase v hlbokom spánku uspatý. Volala naňho, triasla ním a plakala, ako len mohla, ale on stále len spal a spal. Nepodarilo sa jej ho prebudiť a vložiť svieži život doňho. Keď sa začínalo ráno brieždiť, prišla princezná s dlhým nosom a zase ju odprevadila von pred zámok. Keď bol už prostred dňa, dievčina si sadla pod zámočné obloky a začala stáčať vlákno na zlatom kolovrátku. Princezná s dlhým nosom aj ten chcela tiež. Tak otvorila okno a spýtala sa, čo by chcela za ten kolovrátok. Dievčina jej povedala to isté, čo v predošlých situáciách – že nie je na predaj ani za zlato, ani za peniaze, ale že ak by mohla ísť za princom, ktorý tam žije a byť s ním počas noci, môže si ho vziať. „Áno,“ povedala princezná, „rada s tým súhlasím.“ Ale na tom mieste boli aj nejakí kresťanskí ľudkovia, ktorých tam zavial vietor na lodi. A oni boli ubytovaní v izbe hneď vedľa princovej. Počuli, ako tam bola uňho v izbe dve noci za sebou a plakala a volala ho počas dvoch nocí za sebou a povedali o tom princovi. Tak v ten večer, keď princezná prišla zas a znova s nápojom pred spaním, predstieral, že ho pije, ale, keď sa otočila, vylial ho na zem za seba, pretože sa dovtípil, že to je uspávací nápoj, od ktorého potom tuho zaspí. Tak, keď dievčina prišla do princovej izby tentokrát nespal. Bol bdelý. Zvítali sa a potešili sa sebe, že sú zase spolu. Musela mu povyprávať, aká strastiplná a dlhá cesta ju čakala cestou sem, k nemu. „Prišla si práve včas,“ povedal princ, „pretože zajtra by som sa mal už sobášiť. Ale ja nechcem mať za manželku dlhonosú princeznú. A len ty samotná ma dokážeš zachrániť. Poviem, že chcem vidieť, čo vie robiť moja nevesta. Zaželám si, aby mi oprala košeľu, na ktorej sú tri kvapky loja zo sviečky. S týmto bude súhlasiť, pretože nevie, že to ty si ich tam nechala kvapnúť. Ale nikto ich nedokáže odtiaľ umyť, len ten, kto sa narodil do kresťanskej rodiny. To nemôže urobiť len tak hocijaká banda poloľudských trolov. Potom ja poviem, niktorá iná nebude moja nevesta len žena, ktorá toto vie urobiť. A ja viem, že ty to vieš spraviť. Zavládla medzi nimi veľká radosť a šťastie. A tak bolo po celú noc. Nasledujúci deň keď sa mal konať sobáš, princ povedal: „Musím zistiť, čo moja nevesta vie urobiť.“ – „To smieš,“ povedala macocha. „Mám veľmi kvalitnú košeľu, ktorú si chcem obliecť ako sobášnu košeľu, ale tri kvapky loja zo sviečky sú na nej a chcem, aby sa vyčistila. Budem súhlasiť zobrať si za manželku len tú ženu, ktorá je schopná toto urobiť. Ak to nedokáže tá žena urobiť, nie je hodná ani omrvinky maku.“ No teda to bola veľmi jednoduchá záležitosť, pomysleli si a súhlasili s tým, že to urobí. Princezná s dlhým nosom začala prať košeľu tak dobre, ako len vedela. Avšak, čím ju viacej drhla a umývala, tým väčšie boli fľaky na nej. „Ach! Ty vôbec nevieš prať,“ povedala stará striga trolka, ktorá bola jej matkou. „Daj to mne.“ Ale ona tiež nemala veľmi dlho košeľu v jej rukách, než vyzerala ešte horšie. A čím viacej ju prala a drhla, tým väčšie a tmavšie boli fľaky na nej. Tak ďalší poloľudský trolovia museli prísť a prať, ale čím viacej sa snažili, tým černejšia a škaredšia bola košeľa. Až napokon bola po celej dĺžke taká čierna, ako keby bola zavesená a učmudená v komíne. „Oh,“ zvolal princ, „ani jedna z vás nie je vôbec hodná ani štipku zrna! Vonku pri okne sedí dievčina-žobráčka a som si istý, že ona dokáže prať lepšie než hocikto z vás! Poď dnu dievčina, poď sem!“ zavolal na ňu. Tak ona prišla dnu. „Dokážeš oprať túto košeľu dočista?“ vravel jej pred všetkými. „Oh! Neviem,“ povedala „ale pokúsim sa.“ A za krátku chvíľu, ako zobrala do rúk košeľu, namočila ju do vody a začala ju prať, košeľa pomaly začala blednúť, až napokon bola taká čistá a biela ako sneh a možno i belšia. „Ja sa s tebou zosobášim,“ povedal jej princ. Potom stará striga trolka sa natoľko rozzúrila, až napokon pukla od hnevu, praskla a rozletela sa na malé kúsočky. To isté sa stalo aj princezne s dlhým nosom a všetkým malým trolom, pretože odvtedy o nich nikto nič nepočul. Princ a jeho nová nevesta, chudobná dievčinka, oslobodili kresťanských ľudkov, ktorí tam boli uväznení. Zobrali so sebou všetko zlato a striebro, koľko len vládali odniesť, a odsťahovali sa ďaleko preč od zámku, ktorý leží na východ od slnka a na západ od mesiaca. Mali spolu kopu detí a žijú šťastne až doteraz, ak náhodou nepomreli. [Asbjornsen a Moe] @&