Kráľ bol zúfalý kvôli tomu, keď mu raz jeden starý múdry muž povedal: „Tvoji záhradníci nerozumejú svojej robote: ale čo môžeš očakávať od ľudí, ktorých otcovia boli obuvníci a tesári?“ – „Ty máš veľkú pravdu,“ – smutne riekol kráľ. „A z toho dôvodu,“ – pokračoval starý muž, „mal by si zohnať záhradníka, ktorého otec i starý otec boli tiež záhradníci ešte pred ním a veľmi skoro budeš mať záhradu plnú zelenej trávy, veselých pestrofarebných kvetov a budeš si pochutnávať na šťavnatom a sladkom ovocí.“

___Tak kráľ poslal poslov do každého mesta, dediny  a malej osady v jeho veľkej kráľovskej ríši, aby hľadali záhradníka, ktorého predkovia, otec a starí otcovia boli tiež záhradníci. A tak napokon po štyridsiatich dňoch jedného takého záhradníka zo záhradníckej rodiny našli. „Poď s nami a buď záhradníkom nášho kráľa,“ – povedali mu. „Ako ja môžem ísť ku kráľovi,“ – povedal záhradník, „chudobný úbožiak ako ja?“ – „To vôbec nie je dôležité,“ – odpovedali mu. „Tu máš nové oblečenie pre teba a pre celú tvoju rodinu.“ – „Ale ja k tomu i dlžím peniaze niekoľkým ľuďom.“ – „My zaplatíme tvoje dlhy“ – povedali mu.

___Tak záhradník sa nechal dať presvedčiť a odišiel s poslami preč ku kráľovi spolu aj so svojou manželkou a synom. Kráľ sa mu veľmi potešil. Bol rád, že našiel skutočného záhradníka, ktorému dôveroval a poveril ho staraním sa o záhradu. Muž nenašiel žiadne ťažkosti v tom, aby mu kráľovská záhrada plodila kvety a ovocie. A na konci roka park nebol také isté pusté miesto ako predtým. Tak kráľ nešetril darmi na záhradníkovi a doslova ho nimi obhádzal, ako dobrého nového služobníka.

Tak ako už vieme záhradník mal syna, ktorý bol veľmi rúči mladý muž s vyberanými spôsobmi a správnym správaním. A každý deň nosil kráľovi najlepšie čerstvé ovocie a najkrajšie kvety jeho dcére.  Teraz táto princezná bola nádherne pekná a mala vek len šestnásť rokov, no kráľ sa už zamýšľal nad tým, aby sa jeho dcéra už vydala. „Moje drahé dieťa,“ – povedal jej, „už máš vek na to, aby si si mohla zobrať manžela. Veľmi rozmýšľam nad tým, aby si sa vydala za syna môjho prvého ministra.“ – „Ocino,“ odpovedala princezná, „ja si nikdy nevezmem za manžela syna ministra.“ – „Prečo nie?“ – spýtal sa jej kráľ. „Pretože milujem záhradníkovho syna,“ – odpovedala mu princezná.  Ako to kráľ počúval rýchlo sa veľmi nahneval, a potom plakal a vzdychal a vyhlásil, že taký manžel nie je hodný jeho dcéry. Ale mladá princezná sa nenechala odradiť a pevne si stála za svojím rozhodnutím, že sa vydá za záhradníkovho syna.

___Potom sa kráľ poradil so svojimi ministrami. „Toto je to, čo musíš urobiť,“ – povedali mu. „Keď sa chceš zbaviť záhradníka, pošli obidvoch nápadníkov či ctiteľov do veľmi vzdialenej krajiny, a ten, ktorý sa vráti ako prvý, ten si bude môcť zobrať princeznú za manželku.“ – Kráľ nasledoval túto radu a ministrov syn sa ukázal so skvelým koňom a peňaženkou plnou zlatých koruniek – mincí. Zatiaľ čo záhradníkov syn mal iba starého krívajúceho koňa a peňaženku plnú len medených mincí a každý si myslel, že sa so svojej púti, cesty, nikdy už nevráti.

___Deň predtým než začali s putovaním, princezná sa stretla so svojím milencom, so svojou láskou. Povedala záhradníkovmu synovi: „Buď statočný a zapamätaj si – navždy ťa milujem. Vezmi si peňaženku plnú šperkov a míňaj ich pomaly a rozumne kvôli mojej láske, a rýchlo príď späť a požiadaj ma o ruku.“

 ___Obidvaja nápadníci odišli spoločne z kráľovského mesta, ale kôň ministerského syna bežal rýchlo cvalom dopredu a ďaleko za sebou zanechal záhradníkovho syna a stratil ho z pohľadu za najvzdialenejšími vrchmi a kopcami.  Cestoval niekoľko dní a zanedlho dosiahol k fontáne, vedľa ktorej postávala stará žena oblečená do starých handier, ktorá si potom sadla na kameň.

„Dobrý deň ti prajem, mladý cestovateľ,“ – povedala mu. Ale ministrov syn si ju vôbec nevšímal a nepozdravil ju. „Zľutuj sa nado mnou, cestovateľ,“ – povedala znovu. „ Zomieram od hladu, ako vidíš. Som tu už tri dni a nikto mi nič nedal.“ – „Nechaj ma na pokoji, ty stará bosorka,“ – okríkol ju mladý muž. „Ja nemôžem pre teba nič urobiť,“ - a pokračoval vo svojej ceste.

___V ten istý večer priklusal i záhradníkov syn k fontáne na jeho krívajúcom šedivom koni. „Prajem ti dobrý deň, mladý cestovateľ,“ – povedala mu žena žobráčka. „Pekný dobrý deň aj tebe dobrá žena,“ – on jej nato povedal. – „Mladý cestovateľ, zľutuj sa nado mnou.“ – „Zober si moju peňaženku, dobrá žena,“ – on jej povedal, - „a vysadni za mňa na koňa, lebo tvoje nohy určite nie sú veľmi silné.“  Stará žena sa nedala dvakrát prosiť a hneď vyskočila zaňho na koňa a takýmto spôsobom dosiahli hlavné mesto mocného kráľovstva. Ministrov syn sa ubytoval vo veľkom hostinci. Záhradník a stará žena zoskočili z koňa a udomácnili sa v hostinci pre žobrákov.

___Na druhý deň záhradníkov syn počul veľký hluk na ulici a kráľovský kuriéri prešli okolo a hrali na rôzne hudobné nástroje. A smutne prenikavo a žalostne kvílili: „Kráľ, náš vládca, je starý a nemohúci. Dá veľkú odmenu hocikomu, kto ho vylieči a vráti mu späť silu, ktorú mal v mladosti.“ Vtedy stará žena povedala jej sponzorovi: „Toto je to, čo musíš urobiť, aby si získal odmenu, ktorú kráľ sľubuje. Choď preč z mesta cez južnú bránu a tam nájdeš troch malých psíkov rôznych farieb. Prvý bude biely, druhý čierny a tretí červený. Musiš ich usmrtiť a každého zvlášť upáliť. Potom pozbieraj popol. Ulož všetok popol do vrecka vlastnej farby a napokon choď pred dvere do paláca a hlasne vykrikuj: ‚Oslavovaný lekár prišiel z Janina v Albánii. Jedine on samotný dokáže vyliečiť kráľa a vrátiť mu späť silu z jeho mladosti.‘ Kráľovi lekári povedia – ‚Toto je podvodník a nie učený muž.‘ A oni ti spravia všelijaké rôzne ťažkosti, ale ty ich napokon prekonáš. A budeš mať audienciu u chorého kráľa – návštevu. Musíš potom požadovať toľko dreva, koľko tri mulice dokážu uniesť a veľký kotol na varenie. Potom sa musíš zatvoriť v izbe so sultánom. A keď bude kotol vrieť musíš ho tam hodiť a nechať dovtedy až sa mu úplne oddelí mäso od kostí. Potom usporiadaj kosti na správne miesto. Popráš ich popolom zo všetkých troch vreciek. A kráľovi sa prinavráti život. A bude taký energický a svižný ako keď mal dvadsať rokov. Pre svoju odmenu musíš požadovať bronzový prsteň, ktorý má tú silu, že je schopný ti vytvoriť a poskytnúť hocičo, čo si len zažiadaš. Choď, syn môj, a nezabudni na moje inštrukcie.

___Mladý muž nasledoval pokyny starej ženy – žobráčky. Ako vychádzal z mesta, našiel tam troch psov – bieleho, čierneho a červeného. Obetoval ich a spálil a pozbieral z nich popol do troch vreciek. Potom bežal k palácu a hlasno okrikoval: „Slávny lekár práve prišiel z Janiny v Albánii. On jediný dokáže vyliečiť kráľa a navrátiť mu silu z jeho mladosti. Kráľovi lekári sa najprv smialy nad neznámym pocestným, ale sultán nariadil, aby cudzinec k nemu predstúpil.  Priniesli mu kotol na varenie a hromady dreva. A veľmi skoro sa v ňom kráľ vyváral. Uprostred poludnia záhradníkov syn  usporiadal kráľovi kosti na správne miesto.  A sotva posypal trochu popola ponad ne, starý kráľ znovu ožil a našiel seba znovu mladým a silným. „Ako sa ti odvďačím, dobrodinec?“ – od radosti mu hlasno vyprával. „Zoberieš si polovicu z mojich pokladov?“ – „Nie,“ – odpovedal záhradníkov syn. –„Ruku mojej dcéry?“ – „Nie.“ – „Tak si zober polovicu môjho kráľovstva.“  - „Nie. Daj mi akurát ten bronzový prsteň, ktorý ti splní všetko, čo si len želáš. – „Jaj, beda!“ – povedal kráľ, „Ja som vytvoril veľký obchod s tým úžasným prsteňom. No napriek tomu predsa len si si ho zaslúžil. Tu ho máš.“ A podal mu ten skvelý bronzový prsteň.

___Záhradníkov syn sa vrátil späť ku starej žene žobráčke, ktorej poprial veľa šťastia. Potom povedal bronzovému prsteňu: „Priprav nádhernú loď, ktorou budem môcť pokračovať vo svojej ceste. Nech trup lode je z najrýdzejšieho zlata, sťažeň zo striebra a plachty z brokátu; nech sa posádka skladá z dvanástich mladých mužov vznešeného výzoru, oblečených do kráľovských šiat. Svätý Nikolas nech je na kormidle. A čo sa týka nákladu, nech sú to diamanty, rubíny, smaragdy a granáty.

A okamžite sa zjavila loď na mori, ktorá sa vo všetkých znakoch podobala na tú loď podľa opisu záhradníkovho syna. Akonáhle vstúpil na palubu, pokračoval vo svojej ceste. Práve teraz prišiel k veľkému mestu a zriadil si tam nádherný palác. Po niekoľkých dňoch tam stretol svojho rivala, protivníka, ministrovho syna, ktorý minul všetky svoje peniaze a bol nútený zamestnať sa nepríjemnou robotou – zametaním prachu a zbieraním odpadkov.  Záhradníkov syn mu povedal:

„Ako sa voláš, kto je tvoja rodina a z ktorej krajiny pochádzaš?“ – „Ja som syn prvého ministra, pochádzam z veľkého národa a napriek tomu sa pozri akú ponižujúcu robotu som nútený robiť, aby som mal na živobytie.“

___„Počúvaj ma; hoci ja neviem skoro vôbec nič o tebe, som ochotný ti pomôcť. Ja ti dám loď, ktorá ťa zoberie späť do tvojej vlastnej krajiny pod jednou podmienkou.“ – „Čokoľvek to je, prijímam to a želám si to.“ – „Nasleduj ma do môjho paláca.“ – Ministrov syn nasledoval bohatého cudzinca, ktorého nespoznával. Keď dorazili do paláca záhreadníkov syn naznačil svojim otroko, čo majú urobiť, a uplne vyzliekli do naha nového príchodiaceho. „Urob tento prsteň do červena rozžeravený,“ – nariadil pán, „a označ tým tohto muža na jeho chrbte.“ – Otroci ho poslúchli.

___„Teraz, mladý muž,“ – povedal bohatý cudzinec, „Ja ti dám loď, ktorá ťa zoberie naspäť do tvojej rodnej krajiny.“ – A ako vyšiel von, zobral bronzový prsteň a povedal: „Bronzový prsteň, poslúchni svojho pána. Priprav mi loď, ktorá je postavená z napoly zhnitých drevených trámov natretých na čierno, nech sú plachty roztrhané ako staré handry, a námorníci nech sú neduživý a chorľavý. Jeden tam má byť iba z jednou nohou, druhý iba z jedným ramenom, tretí nech je hrbáč, ďalší chromý alebo z drevenou nohou alebo slepý, a väčšina z nich má byť škaredých a poznačených jazvami. Choď a vykonaj moje príkazy.“

___Ministrov syn nastúpil na loď a vďaka priaznivému vetru konečne sa napokon doplavil až do svojej rodnej krajiny. Napriek žalostným podmienkam, v ktorých sa vrátil, prijali ho radostne. „Ja som prvý, ktorý sa vrátil,“ – povedal kráľovi; „teraz splň svoj sľub a daj mi princeznú za manželku.“ – Hneď sa začali pripravovať sobášne oslavy. Ale pre úbohú nevestu to bolo plné smútku a bola veľmi nahnevaná kvôli tomu.

___Ďalšie ráno za úsvitu úžasná loď so všetkými možnými plachtami sa doplavila a kotvila pred mestom. Kráľ sa vtedy náhodou pritrafil pri okne pozerajúc na prístav a veľkú krásnu loď. Hlasno rozmýšľal: „Čo  je toto za čudnú loď, ktorá má trup zo zlata, strieborné sťažne a hodvábne plachty. A tí mladí muži sú ako princovia, kto to potom obsluhuje celú tú loď.? A vidím to skutočne Svätého Nikolasa na kormidle? Choďte hneď a zaraz a pozvite kapitána loďe do môjho paláca.“

___Jeho služobníci ho poslúchli a veľmi skoro vstúpil do vnútra očarujúci rúči mladý princ oblečený v bohatom hodvábe ozdobenom perlami a diamantmi. „Mladý muž,“ – povedal kráľ, „si veľmi vítaný, ktokoľvek len si. Urob mi prosím ťa láskavosť. Buď mojím hosťom dovtedy dokedy sa budeš zdržiavať v mojom hlavnom meste.“

___„Veľká vďaka, pane,“ odpovedal kapitán, „Prijímam tvoju ponuku.“  - „Moja dcéra sa akurát ide vydávať,“ povedal kráľ; „odmietol by si ju?“ – „Ja by som bol nadšený a očarený, pane.“ – Skoro nato prišla prišla princezná aj s jej snúbencom. – „Prečo, akože je to takto?“ – poburoval sa hlasno kapitán; „vydal by si takú roztomilú princeznú za takého človeka ako je tento?“ – „Ale veď to je syn môjho prvého ministra.“ – „Čo na tom záleží? Ja nemôžem darovať tvoju dcéru. Muž, s ktorým je zasnúbená je jeden z mojich služobníkov.“ – „Čože? Tvoj služobník?“ – „Bez pochyby. Stretol som ho vo veľmi vzdialenom meste, kde bol nútený kvôli tomu, aby prežil, odpratávať prach, neporiadok a odpadky z domov. Ja som sa nad ním zľutoval a spravil som ho jedným z mojich služobníkov.“

„To je nemožné!“ – kričal kráľ. – „Želáš si, aby som ti dokázal, čo práve hovorím? Tento mladý muž sa vrátil na lodi, ktorá bola spravená preňho, neschopná dlhšej plavby s čiernym ošúchaným trupom, námorníci boli vetchý a nemohúci a kriplami. – „To je v skutočnosti pravda,“ – povedal kráľ. „To nie je pravda, to je klamstvo,“ – kričal ministrov syn. „Ja nepoznám tohto muža!“ – „Pane,“ – povedal mladý kapitán, „nariaď snúbencovy tvojej dcéry, aby sa vyzliekol a uvidíme značku môjho prsteňa vypálenú na jeho chrbte.“

___Kráľ sa práve chystal vydať ten rozkaz, keď ministrov syn, aby sa zachránil od takej potupy, priznal, že daný príbeh je pravdivý. „A teraz, pane,“ povedal mladý kapitán, „nespoznávaš ma?“ – „Ja ťa spoznávam,“ preriekla princezná; „ty si záhradníkov syn, ktorého som ja vždy ľúbila a milovala, a to si ty, za koho si želám  sa vydať.““Mladý muž, ty by si mal byť môj zať,“ – burácajúco preriekol kráľ. „Slávnosti na sobáš sa už začali, tak ty si zoberieš tento dnešný deň moju dcéru za svoju zákonitú manželku.“ – A tak presne v tento deň sa záhradníkov syn zosobášil s krásnou princeznou.

___Niekoľko mesiacov ubehlo. Mladý párik bol taký šťastný, ako boli dlhé dni. Kráľ bol naradostený so sebou, že sa mu podarilo zohnať takého skvelého zaťa. Ale v súčasnosti kapitán zlatej lode bol nútený sa nevyhnutne vydať na dlhú plavbu loďou, a po nežnom objatí svojej manželky sa nalodil. Teraz na predmestí hlavného mesta býval jeden starý muž, ktorý strávil svoj život študovaním čierneho umenia – alchýmie, astrológie, mágie a kúzelníctvom. Tento muž prišiel na to, že záhradníkov syn uspel v sobáši  s princeznou len pomocou mocného ducha, ktorý prebýval v bronzovom prsteni. Jedného dňa si povedal: „Ja si zaobstarám ten prsteň.“ Tak odišiel dole k morskému pobrežiu a chytil tam nejaké malé červené rybky. Skutočne, ony boli naozaj celkom nádherne pekné. Potom sa vrátil späť a prechádzajúc okolo princezninho okna začal vyhlasovať hlasno: „Kto chce malé pekné červené rybky?“ – Princezná ho začula, tak poslala k nemu jedného z jej otrokov, ktorý povedal pouličnému predavačovi: „Čo pýtaš za tvoje rybky?“ – „Jeden bronzový prsteň.“ – Bronzový prsteň, ach, stará naivka! A kde taký môžem nájsť?“ – „Pod vankúšom v princezninej izbe.“ – Otrok sa vrátil späť ku svojej panej. „Ten starý šialený muž nechce ani zlato, ani striebro.“ –„A čo teda chce?“ – „Bronzový prsteň, ktorý je ukrytý pod vankúšom.“ – „Nájdi prsteň a daj mu ho,“ – povedala princezná. A tak teda otrok našiel bronzový prsteň, ktorý kapitán zlatej lode mimovoľne zabudol doma, a odniesol ho tomu mužovi s rybkami, ktorý sa s ním veľmi rýchlo okamžite vytratil.

___Sotva došiel do jeho vlastného domu, kde sa prihovoril k prsteňu: „Bronzový prsteň, poslúchni svojho pána. Želám si, aby sa zlatá loď premenila na čierne drevo a posádku, aby tvorili škaredý černosi; a nech Svätý Nikolas opustí kormidlo a nech jediným nákladom sú na lodi len čierne mačky.  – Mocný duch z bronzovcého prsteňa ho poslúchol.

___Mladý kapitán sa ocitol uprostred mora v týchto mizerných podmienkach. Hneď pochopil, že niekto mu musel ukradnúť bronzový prsteň z domu. Nariekal a bedákal hlasno nad svojím nešťastím. Ale to mu nijako nepomohlo a nespravilo mu to dobrú náladu. „Bohužiaľ!“ – povedal si sebe, „ktokoľvek zobral môj prsteň, pravdepodobne si zobral so sebou tiež aj moju drahú manželku. Čo bude dobré na tom ísť späť do svojej rodnej vlasti?“ – A tak sa plavil z ostrova na ostrov, a z pobrežia k pobrežiu, veriac, že kdekoľvek šiel všetci sa na ňom zabávali a robili si na jeho účet žarty. Veľmi skoro bola jeho chudoba taká veľká, že on a jeho posádka spolu aj s mačkami nemali čo jesť. Až sa museli uskromniť s bylinkami a korienkami. Túlaním sa dlhý čas  objavil ostrov, ktorý bol obývaný iba myšami. Myši boli všade. Nič iné len myši. Niektoré čierne mačky ho nasledovali. A kvôli tomu, že nejedli už niekoľko dní, boli vystrašene hladné a urobili poriadny zmätok medzi myšami.

Vtedy kráľovná myší usporiadala zasadnutie rady. „Tieto mačky nás, myši, všetky zjedia,“ – povedala, „ak kapitán lode nezavrie všetky tieto zúrivé zvieratá do vnútra. Pošlime k nemu delegáciu z najodvážnejších z pomedzi nás.“ – Niektoré myši sa samé od seba ponúkli na túto misiu a vydali sa na cestu za účelom nájsť mladého kapitána.
___Oslovili ho: „Kapitán, choď rýchlo preč z nášho ostrova, lebo inak každá jedna myš z nás zahynie.“ – Kapitán im odpovedal: „Ochotne, dobrovoľne a rád. Mám však jednu podmienku. A ňou je to, že mi musíte najskôr priniesť spaäť bronzový prsteň, ktorý mi čarodejník ukradol odo mňa. Ak toto nespravíte, nechám na ostrov vystúpiť všetky moje mačky a vy všetky myši budete vyhubené.“ Myši sa odobrali a odišli s veľkým zdesením. „Čo musí byť spravené?“ – spýtala sa kráľovná. – „Ako môžeme nájsť tento bronzový prsteň?“ – Usporiadala nové zasadnutie rady, na ktorý zavolala myši zo všetkých častí sveta. Zrazu sa tam objavili a prišli tam aj myši z veľmi vzdialenej krajiny. Jedna bola slepá, druhá bola chromá a tretia mala zastrihnuté uši. „Ho, ho, ho,“ – povedali nové návštevníčky. „My pochádzame z veľmi vzdialenej krajiny.“ – „Poznáte bronzový prsteň, ktorý mocný duch poslúcha?“ – „Ho,ho,ho. My ho poznáme. Jeden starý černokňažník si ho privlastnil. Cez deň si ho uchováva vo vrecku a počas noci ho má v ústach.“ –„Choďte a vezmite mu ho a prídťe s tým prsteňom tak rýchlo, ako je len možné.“ – Tak tie tri myši si vytvorili loďku a začali sa plaviť smerom do černokňažníckej krajiny. Keď sa dostali do hlavného mesta, ukotvili loďku a bežali rýchlo do paláca. Len slepú nechali na pobreží, aby dávala pozor na loďku. Potom čakali, keď nadišla noc. Zlomyseľný starý muž si ľahol do postele a vložil si bronzový prsteň do úst a veľmi rýchlo zaspal.

„Čo teraz môžeme urobiť?“  - povedali si dve malé zvieratká sebe navzájom. Myš so zastrihnutými ušami našla lampu plnú oleja a fľaštičku s čiernym korením. Najskôr si namočila chvost do oleja a potom potom do čierneho korenia a potom podržala svoj chvost pod černokňažníkovým nosom. „Hapčí! Hapčí!“ – kýchlo sa starému mužovi, ale sa nezobudil. Pri tom šoku pri kýchnutí mu prsteň vyskočil z úst. Rýchlo ako myšlienka chromá myš chňapla vzácny talizman a odniesla ho preč k ich loďke.

___Len si predstavte zúfalstvo černokňažníka, keď sa zobudil a prebral a prsteň nemohol nikde nájsť. Ale v tom čase sa už tie tri myši plavili smerom k ostrovu, kde bola kráľovná myší čakajúca na nich. Prirodzene že sa začali rozprávať o bronzovom prsteni. „Ktorá z nás si zaslúži najväčší kredit?“ – prekrikovali sa a kričali naraz jedna cez druhú. „Ja si zaslúžim najväčší kredit,“ – povedala slepá myš, „pretože bez mojej ostražitosti nad našou loďkou, tá by bola unesená na otvorené more.“  - „Nie, v skutočnosti,“ – kričala myš zo zastrihnutými ušami, „najväčší kredit patrí mne. Veď som spôsobila, že prsteň vyskočil z úst toho starého muža.“ – „Nie, všetok kredit patrí mne, veď som skočila za prsteňom a uchňapla ho,“ – kričala chromá myš. Veľké slová viedli k úderom, a začali sa myši udierať  navzájom. A, bohužiaľ, keď bola hádka najzúrivejšia, bronzový prsteň im spadol do mora. „Ako sa teraz môžeme postaviť tvárou v tvár pred kráľovnu,“ – povedali si myši, „pre naše bláznovstvo sme stratili talizman a zatratili sme našich ľudkov k úplnému vykynoženiu. Už nemôžme ísť naspäť do našej krajiny. Ukotvime na tomto púšťnom ostrove a dožime tam svoje mizerné životy.“ Skorej povedané, než urobené. Loďka dosiahla ostrov a myši vyšli na breh. Slepá myš bola rýchlo opustená svojimi dvoma sestrami, ktoré odišli naháňať muchy. Ale ako sa túlala po pobreží, našla mŕtvu rybu a začala ju jesť. Keď vtom jej prišlo pod zub niečo tvrdé. Kričala na druhé dve myši, ktoré rýchlo pribehli. „To je ten bronzový prsteň! Náš talizman!“ – kričali radostne. Znovu nastúpili na loď a plavili sa rovno k myšaciemu ostrovu. Už bolo načase, že prišli. Kapitán sa už chystal vylodiť náklad mačiek na ostrov. Keď mu práve vtedy delegácia myší priniesla ten vzácny bronzový prsteň. „Bronzový prsteň,“ – rozkázal mladý muž,“ poslúchni svojho pána. Nech moja loď vyzerá tak krásne, ako vyzerala pôvodne.“  - Okamžite sa dal mocný duch z prsteňa do roboty. Staré čierne plavidlo vymenilo za nádhernú zlatú loď s plachtami z brokádu. Hneď tam mal rúčich a šikovných námorníkov, ktorý pribehli k strieborným sťažňom a hodvábnym povrazom a veľmi skoro sa začali plaviť smerom k hlavnému mestu. Ach! Ako veselo si námorníci spievali ako priam leteli ponad sklenené more. Napokon sa dostali až do prístavu. Kapitán ukotvil loď a bežal do paláca, kde našiel spať toho zlomyseľného muža. Princezná zovrela svojho manžela v dlhom pevnom objatí. Černokňažník sa pokúšal uniknúť, ale uchopili ho a zviazali pevnými povrazmi.  Nasledujúci deň černokňažník bol priviazaný ku chvostu divokej mulici a naplnený orechmi a polámaný na  veľa kúskov, ako keby bol stvorený len s orechov na chrbte mulici, ktorá ich porozsýpala po poli.

[Traditions Populaires de l’Asie Mineure. Carnoy et Nicolaides. Paris: Maisonneuve, 1889]

@&